Básne

Sladká

 

Keďže je taká sladká

stále ju iný hladká

a mne žiaľ srdce unáša

keď vidím ruky Judáša

meniť sa cestou po jej tele;

raz staré, mladé, čierne či biele,

plazia sa rovno k výšinám

kde mal som byť s ňou len ja sám

 

----------------------------------------------------------------------------------

 

xxxxx

 

Ako blázon - splietol som si hodiny s časom.

Ako blázon - prosil som noc tichučkým hlasom

o to bezbranné a spiace ľudské vedomie.

Však nedovoľuje mi to svedomie

kradnúť tie vzácne knihy z regálov.

A tak len prešľapujem pred bránou s nesprávnym kľúčom k poznaniu.

Dážd' prší svoju baladu

a zmýva stopy k pokladu,

blúdim a blúdim zbesilo a čas mi stále nemilo odkrája z môjho snaženia.

Čím viacej čítam, tým viac viem, no aj tak vetu nepoviem,

lebo nesadne do môjho príbehu.

A tak len zbŕklo, za behu, pozerám ako ma žije môj život.

 

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

Diabol okamihu

 

Bol som zlý.

Som a ostanem.

A vždy rád znovu povstanem!

Zahľaď sa, som skrytý za slovom;

myseľ ti zahalím závojom

až bez rozmyslu rozbiješ

pekný vzťah s blížnym. Lásku tiež.

 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

Čože už na tom záleží..
 
Človek:
V perinách dejín zobudil som sa
opustený a stratený.
Bezmocne zvieram vankúš
čo zimničným potom je zmočený.
 
Vysnený pokoj sa vytráca,
zablúdil v hustej hmle rána.
Kdesi tam, v mliečnej pustine
- nový deň a jeho dráma.
 
Zarathustra:
Čože už na tom záleží,
postavíš sa keď spadneš.
A keď ťa cesta unaví,
sám si pred svetom ľahneš.
 
Čože už na tom záleží
že vonku vietor stromy láme.
Len jeden úsmev postačí
a ľudstvu teplý kabát dáme.
 
Čože už na tom záleží,
či pieseň davom hrá sa.
Ak jedno srdce rozžiari,
ďalších sto stvoriť má sa.
 
Čože už na tom záleží,
či báseň kvitne v rýme.
Ak nášho ducha povzbudí,
žitím si ju uctíme.
 
Čože už na tom záleží,
šťastie si našiel v chráme.
My druhí, nech sme kdekoľvek
to isté v očiach máme.
 
Čože už na tom záleží,
či tvoja biela belšou je.
Pod šedým hrubým nánosom,
biela pravda sa čerňou skvie.
 
Čože už na nich záleží,
poklady o ktorých sníme?
Šťastie je iba Chiméra,
tú bez Pégasa nechytíme.
 
Čože už na tom záleží,
tvoj Pégas krídla nemá.
Krídlom nech je ti myšlienka.
A druhým pera- nemá.

 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

XXXXX

 

Snívalo sa mu o bolesti.

Znova a znova - pokrútené konáre stromov, horúci dážď a šialený krik prichádzajúci odniekiaľ spoza toho zapáchajúceho oparu ktorý zakrýval zem všade naokolo. Ten sen ho prenasledoval aj vo dne, v najjasnejších hodinách prichádzajúceho leta. Vždy, keď si uvedomil že má tvár skrivenú akoby pod náporom prudkého svetla, zhrozil sa a snažil sa striasť zo seba myšlienky ktoré mu znemožňovali tešiť sa zo života.  Vlastne už dávno zabudol čo to "tešiť sa zo života" znamená. Pomyslel si to s kyslým úsmevom a pery sa mu pohli akoby to chcel vysloviť nahlas. Toto ho opäť uvrhlo do stavu letargie a z očí mu zmizol výraz duchaprítomnosti - ponoril sa späť do myšlienok, ktoré nakoniec vždy smerovali k snu, k tomu nekonečnému, strašnému snu bez zjavného významu.

V normálnom svete by možno bola šanca vysvetliť ten nepokoj ktorý ho spaľoval, áno, pochopiť a odstrániť. Lenže on nežil v normálnom svete. V jeho svete nebolo nikdy dostatok odpovedí  a slovo "zmysel" si ľudstvo vymyslelo iba ako náhradu za slovo "boh", ktoré už dávno zabudlo.

Deň a noc už viac nepoužíval ako výrazy protikladov, neuvedomoval si ani prechod zo svetla  do tmy. A nepokoj nezmizol ani s vytratením túžob, následkom čoho sa veľké filozofie začali rúcať ako domčeky z karát.

Takto sa zobúdzal, takto zaspával, takto prežíval na tejto obrovskej neosobnej planéte rútiacej sa vesmírom do neznáma.

Najlepšie na tom bolo že si to nikto nevšímal a všetci ho brali ako veselého, občas dokonca zábavného človeka. Nik netušil že svojími tŕpkymi vtipmi len zakrýva svoju vnútornú bolesť. Nik to netušil aj keď to bolo také zjavné. Nik to netušil na tomto uponáhľanom a povrchnom  mieste s názvom "Zem". A nikoho to v podstate ani nezaujímalo.

Tie slzy a pár fráz čo padli potom keď odišiel boli iba snaha o zachovanie pochybnej reputácie ľudskosti.  Tentokrát sa ho to už nedotklo. Ležal si pokojne tam kde ho položili s nádherným a zároveň tajomným úsmevom. Tým úsmevom už nepotreboval nič zakrývať. Žiadna bolesť ho už neprenasledovala. Všetka z neho potichúčky vytiekla spolu s krvou a zatuhla na dlážke......